Vidakov kuk
Ako sme už písali skôr, Paklenica ponúka naozaj veľa možností na turisitku a za ten náš krátky čas sme sa snažili využiť čo najviac. No jeden z naších dosiahnutých vrcholov bol aj Vidakov kuk (836 m.n.m.). Podľa nadmorskéj výšky sa môže zdať ako jeden z menších, ale pri mori to veru inak vyzerá :)
Na Vidakov kuk vedú rôzne trasy, tá oficiálna s dĺžkou asi 10,3 km začína pri vstupe do kaňonu Velkej Paklenice a pokračuje cez Manitu peć (jaskyňu) a tam sa oddeľuje a pokračuje ďalej smerom na Vidakov kuk. My sme polovicu tejto trasy išli minule a tak sme chceli trochu iný zážitok a začali sme našu prechádzku na vyhliadkovom mieste nad Starigradom. Presnú polohu si už veľmi nepamät po pravde, ale bol to začiatok náučného chodníka Mirila. Tam sme si nechali autičko a šlapali vyššie po asfaltke, čím sme si tú túru trochu predĺžili.
Ak sa chystáte len na Vidakov kuk, tak môžete ísť aj po tom náučnom chodníku cez skaly hore a dostanete sa na rázcestie ku Vidakovmu kuku. O dosť si to skrátite.
My sme ale nejaký plán nemali a skôr sme sa pustili len tak spoznávať krajinu a tak sme šli po asfaltke možno niečo vyše hodiny. Po ceste sme míňali opustené dedinky, alebo aspoň vyzerali ako opustené, ale je možné že tam predsa nejaký ľudia bývali a starali sa o zvieratká a pôdu. Tiež sme na tej asfaltke stretli aj ochranárov resp. strážcov národného parku, ktorí sa vyvážajú na džípoch s oficiálnym znakom Paklenice, ktorým je kaňon alebo vlkom, ktorý je zas znakom NP Velebit.
Po čase sme vystúpali po asfaltke naozaj vysoko a naskytli sa nam aj nádherné výhľady na okolité skalnaté výšiny. Na to že bola jar to tam veľm nevyzeralo. Všetko bolo suché a kamenisté, nevedeli sme si predstaviť ako v tých dedinkách ľudia žijú. Dostali sme sa na také rázcestie, kde bol chodník aj mimo asfaltku a tak sme odbočili keďže mapy.cz ukazovali, že sa môžeme tade vrátiť späť na náš začiatok. Asfaltka pokračovala ďalej, nevedeli sme presne kde, či do ďaľšej dedinky, ale to zistíme až nabudúce. :)
Tak sme teda odbočili na cestičku cez kamene a suché kríky, začali sme trochu stúpať, míňali opustené a staré domčeky a na niektorých miestach to konečne začalo pripomínať jar a pučenie stromčekov. Stále sme stúpali, stúpali až sme konečne prišli na nejaký smerodajný informačný bod. Jeden smer viedol na Vidakov kuk, ktorý bol značený ako 20min odbočka a ďaľší zas dole smerom k auto. Tak sme mali 2 možnosti buď íst ďalej ku autu alebo si tých 20min ešte vyšlapať hore. Neodolali sme a išli sme hore. Bolo to síce trochu viac ako 20min pre nás, ktorý sa trochu aj boja lezenia a skál a nemajú vždy takú istotu :D Ale predsa sme to obaja dali a bolo to veru nádherné niečo. Ten výhľad zhora stojí za to. Na jednej strane máte skalnaté kráľovstvo, nič iné len sucho a mohutné skaly Paklenice a južného Velebitu a zas na druhej strane číre Jadranské more. Bolo to niečo úžasné a keby tam tak nefúkalo tak by sme sa posedeli aj dlhšie.
Cesta dole už bola viacmenej ľahká a po rovinke, kde sme sa dostali na ten náučný chodník Mirila, o ktorom som hovorila na začiatku. Po ceste sme stretli aj stádo kôz a ich pastiera, ktorý bol na to ročné obdobie dosť netradične oblečený. Mal na sebe len deravé tenisky a trenky :D Tak ale zato musel mať iné kilometre nachodené v nohách, ako aj my po tomto výkone. Dole sme prišli "zmordovaní" ale zato štatní, že síce neplanovane ale dali sme jeden z najkrajších vrcholov v Paklenici.
Na Vidakov kuk vedú rôzne trasy, tá oficiálna s dĺžkou asi 10,3 km začína pri vstupe do kaňonu Velkej Paklenice a pokračuje cez Manitu peć (jaskyňu) a tam sa oddeľuje a pokračuje ďalej smerom na Vidakov kuk. My sme polovicu tejto trasy išli minule a tak sme chceli trochu iný zážitok a začali sme našu prechádzku na vyhliadkovom mieste nad Starigradom. Presnú polohu si už veľmi nepamät po pravde, ale bol to začiatok náučného chodníka Mirila. Tam sme si nechali autičko a šlapali vyššie po asfaltke, čím sme si tú túru trochu predĺžili.
Ak sa chystáte len na Vidakov kuk, tak môžete ísť aj po tom náučnom chodníku cez skaly hore a dostanete sa na rázcestie ku Vidakovmu kuku. O dosť si to skrátite.
My sme ale nejaký plán nemali a skôr sme sa pustili len tak spoznávať krajinu a tak sme šli po asfaltke možno niečo vyše hodiny. Po ceste sme míňali opustené dedinky, alebo aspoň vyzerali ako opustené, ale je možné že tam predsa nejaký ľudia bývali a starali sa o zvieratká a pôdu. Tiež sme na tej asfaltke stretli aj ochranárov resp. strážcov národného parku, ktorí sa vyvážajú na džípoch s oficiálnym znakom Paklenice, ktorým je kaňon alebo vlkom, ktorý je zas znakom NP Velebit.
Po čase sme vystúpali po asfaltke naozaj vysoko a naskytli sa nam aj nádherné výhľady na okolité skalnaté výšiny. Na to že bola jar to tam veľm nevyzeralo. Všetko bolo suché a kamenisté, nevedeli sme si predstaviť ako v tých dedinkách ľudia žijú. Dostali sme sa na také rázcestie, kde bol chodník aj mimo asfaltku a tak sme odbočili keďže mapy.cz ukazovali, že sa môžeme tade vrátiť späť na náš začiatok. Asfaltka pokračovala ďalej, nevedeli sme presne kde, či do ďaľšej dedinky, ale to zistíme až nabudúce. :)
Tak sme teda odbočili na cestičku cez kamene a suché kríky, začali sme trochu stúpať, míňali opustené a staré domčeky a na niektorých miestach to konečne začalo pripomínať jar a pučenie stromčekov. Stále sme stúpali, stúpali až sme konečne prišli na nejaký smerodajný informačný bod. Jeden smer viedol na Vidakov kuk, ktorý bol značený ako 20min odbočka a ďaľší zas dole smerom k auto. Tak sme mali 2 možnosti buď íst ďalej ku autu alebo si tých 20min ešte vyšlapať hore. Neodolali sme a išli sme hore. Bolo to síce trochu viac ako 20min pre nás, ktorý sa trochu aj boja lezenia a skál a nemajú vždy takú istotu :D Ale predsa sme to obaja dali a bolo to veru nádherné niečo. Ten výhľad zhora stojí za to. Na jednej strane máte skalnaté kráľovstvo, nič iné len sucho a mohutné skaly Paklenice a južného Velebitu a zas na druhej strane číre Jadranské more. Bolo to niečo úžasné a keby tam tak nefúkalo tak by sme sa posedeli aj dlhšie.
Cesta dole už bola viacmenej ľahká a po rovinke, kde sme sa dostali na ten náučný chodník Mirila, o ktorom som hovorila na začiatku. Po ceste sme stretli aj stádo kôz a ich pastiera, ktorý bol na to ročné obdobie dosť netradične oblečený. Mal na sebe len deravé tenisky a trenky :D Tak ale zato musel mať iné kilometre nachodené v nohách, ako aj my po tomto výkone. Dole sme prišli "zmordovaní" ale zato štatní, že síce neplanovane ale dali sme jeden z najkrajších vrcholov v Paklenici.
