Bojin kuk
Jeden z najkrajších výstupov v Paklenici je určite Bojin kuk (1110 m.n.m.). Sú na neho znova viacero trás, takže si viete vybrať ktorá Vám najviac vyhovuje. Najznámejšia je tá z dedinky Veliko Rujno, kde sa vraj viete dostať až autom, my to však nemame vyskúšané.
Naša trasa bola vlastne zo začiatku rovnaká ako v predošlom príspevku o Vidakovom kuku. Je to asfaltka nad Starigradom, ktorá vedie do vzdialenejších dedín ako napríklad Dokoze. Na konci tejto asfaltky je parkovisko a kamenný kríž. Odtiaľ sme vyrážali po červenej ďalej. Je to síce dlhšia trasa ako tá z Velikeho Rujna, ale okrem nás takto išla ešte aj rodinka rakúšanov, takže sme to potom neriešili a šli ďalej s nimi.
Inak toto bola prvá túra v Paklenici, kde sme niekoho stretli (ak nerátam kaňon Velika Paklenica, kde to bolo vhodné aj pre deti a nenáročných turistov a dá sa povedať, že také viacmenej prechádzkové). Okrem toho je tu fakt že ticho a nikoho nikde, čo nám úplne vyhovovalo.
Takže z tohto parkoviska sme vyrazili po červnej ďalej smerom k dedinke Veliki Vaganac. Ešte pred ňou naša trasa zabočovala do ľava smerom ku Bojinmu kuku. Cestou sme míňali asi desiatky krásnych skalnatých končiarov a pripadali sme si maličký oproti tomu čo všetko bolo okolo nás. Na každý vrchol, ktorý sme pred nami videli sme hovorili, že "toto už bude on!" a stále nebol. :D
Niektoré tie skaly vyzerali akoby ich tam niekto poskladal a stáli tam akoby na nich ani gravitácia nevplývala. Jeden z tých vrcholov bol Žibati kuk, potom tiež jaskyňa Crnika, Jagin kuk až sme prišli do takého lesíka, kde sme si museli dať prestávku kvôli tomu, že sme konečne prišli na miesto, kde sme boli trochu vyššie a naskytli sa nám aj výhľady smerom k moru.
Od tohto miesta to už nebolo ďaleko na vrchol. Tesne pred však treba počítať s menšou ferratou, s ktorou sme my nepočítali. :D Je to vlastne skoro plochá skala na ktorej je pripevnene lano po ktorom sa vyštvierate hore. A teda znie to veľmi ľahko a ľudia tam chodia bežne bez výstroje, lebo je to naozaj len malý kúsok a aj môj manžel to dal bez problémov. Asak ja ako trochu menší "strachoprd" z takýchto vecí, som radšej zostala dole a počkala ho na jednej z obrovských skál. Tu som sa ukryla pred vetrom a sledovala tú tichú, ohromnú nádheru pred sebou. Musím povedať, že aj z tade boli úžasné výhľady a to, že som to nedala až na vrchol mi vôbec nechýbalo. :)
Zhora to však máte úplne celé na dlani, aj Paklenicu s jej najvyšším Vaganskim vrhom, aj more aj ďaleké ostrovy (napr. Pag) a zdá sa Vám akoby tá cesta, ktorú ste práve prešli nie je skoro nič oproti tým skalám, ktoré siahajú úplne všade. Ak máte radi adrenalín a nádhernú výhľadovú turistiku, určite odporúčame a nedajte sa tou mini ferratou odradiť, pri najhoršom to dáte ako ja :)
Naša trasa bola vlastne zo začiatku rovnaká ako v predošlom príspevku o Vidakovom kuku. Je to asfaltka nad Starigradom, ktorá vedie do vzdialenejších dedín ako napríklad Dokoze. Na konci tejto asfaltky je parkovisko a kamenný kríž. Odtiaľ sme vyrážali po červenej ďalej. Je to síce dlhšia trasa ako tá z Velikeho Rujna, ale okrem nás takto išla ešte aj rodinka rakúšanov, takže sme to potom neriešili a šli ďalej s nimi.
Inak toto bola prvá túra v Paklenici, kde sme niekoho stretli (ak nerátam kaňon Velika Paklenica, kde to bolo vhodné aj pre deti a nenáročných turistov a dá sa povedať, že také viacmenej prechádzkové). Okrem toho je tu fakt že ticho a nikoho nikde, čo nám úplne vyhovovalo.
Takže z tohto parkoviska sme vyrazili po červnej ďalej smerom k dedinke Veliki Vaganac. Ešte pred ňou naša trasa zabočovala do ľava smerom ku Bojinmu kuku. Cestou sme míňali asi desiatky krásnych skalnatých končiarov a pripadali sme si maličký oproti tomu čo všetko bolo okolo nás. Na každý vrchol, ktorý sme pred nami videli sme hovorili, že "toto už bude on!" a stále nebol. :D
Niektoré tie skaly vyzerali akoby ich tam niekto poskladal a stáli tam akoby na nich ani gravitácia nevplývala. Jeden z tých vrcholov bol Žibati kuk, potom tiež jaskyňa Crnika, Jagin kuk až sme prišli do takého lesíka, kde sme si museli dať prestávku kvôli tomu, že sme konečne prišli na miesto, kde sme boli trochu vyššie a naskytli sa nám aj výhľady smerom k moru.
Od tohto miesta to už nebolo ďaleko na vrchol. Tesne pred však treba počítať s menšou ferratou, s ktorou sme my nepočítali. :D Je to vlastne skoro plochá skala na ktorej je pripevnene lano po ktorom sa vyštvierate hore. A teda znie to veľmi ľahko a ľudia tam chodia bežne bez výstroje, lebo je to naozaj len malý kúsok a aj môj manžel to dal bez problémov. Asak ja ako trochu menší "strachoprd" z takýchto vecí, som radšej zostala dole a počkala ho na jednej z obrovských skál. Tu som sa ukryla pred vetrom a sledovala tú tichú, ohromnú nádheru pred sebou. Musím povedať, že aj z tade boli úžasné výhľady a to, že som to nedala až na vrchol mi vôbec nechýbalo. :)
Zhora to však máte úplne celé na dlani, aj Paklenicu s jej najvyšším Vaganskim vrhom, aj more aj ďaleké ostrovy (napr. Pag) a zdá sa Vám akoby tá cesta, ktorú ste práve prešli nie je skoro nič oproti tým skalám, ktoré siahajú úplne všade. Ak máte radi adrenalín a nádhernú výhľadovú turistiku, určite odporúčame a nedajte sa tou mini ferratou odradiť, pri najhoršom to dáte ako ja :)
